katiekgb

MÁM STRACH Mám strach. Tento strach je ozajstný. S týmto strachom líham, s týmto strachom vstávam. S týmto strachom žijem celý deň. Pred týmto strachom si nezakrývam oči. Tento strach neutlmujem sedatívami. Pred týmto strachom sa neskrývam pod posteľ. Mám strach o svoju bezpečnosť. Môj strach prežívam individuálne. Ale bojím sa aj o mojich blízkych. Bojím sa o mojich najbližších. Čoho sa bojím? Bojím sa chudoby. Bojím sa chudoby materiálnej, bojím sa chudoby duchovnej. Ja sa totiž nachádzam v prostredí chudoby. Ja sa nachádzam v prostredí chudoby v roku 2011 na Slovensku. V strede Európy. Vo svojom strachu som iba zrniečkom piesku na púšti. Všetci okolo mňa majú strach. Strach majú obyčajní ľudia, strach majú sociálne biedny, strach majú mocní, strach majú vzdelaní, ten istý strach majú aj negramotní. Zatiaľ strach nemajú iba najmocnejší. Môj strach nie je detinský. Nie je to strach, aký prežívajú malé deti, keď počúvajú rozprávku o zlej ježibabe. Môj strach, je strach dospelého človeka, je to strach uvážlivý a strach objektívny. Mám strach z chudoby. Mám strach z chudoby materiálnej, mám strach z chudoby duchovnej. Mám strach z ignorancie okolia. Mám strach z nezáujmu. Mám strach z vojny. Svetová hospodárska kríza, ktorej sme všetci, včítane mňa, účastníkmi, po dobu nie menej ako troch rokov, je totiž vojnou. Je to vojna globálna, je to vojna svetová. V tejto vojne sa nachádzam ja, ako indivídum, v tejto vojne sa nachádzajú moji susedia, v tejto vojne sa nachádza obec, v ktorej žijem, v tejto vojne sa nachádza región, v tejto vojne sa nachádza štát. Je to vojna hospodárska. Je to vojna materiálna a je to vojna duchovná. Ťažko je v tejto vojne hľadať nepriateľa. Ťažko je hľadať protivníka, ťažko je hľadať súpera. Nik nemôže ukázať prstom na suseda, nik nemôže ukázať prstom na susedný štát, nik nemôže ukázať prstom smerom hore, a nik nemôže ukázať prstom ani smerom dole. Kde je ten nepriateľ? Kde môžeme ukázať prstom a označiť nepriateľa? Prstom môžeme ukázať iba sami na seba. Sami sme si nepriateľom a sami sme si aj obeťou nepriateľstva. Iba ignorant a v pýche žijúci egoista môže za nepriateľa označovať niekoho druhého. Každý jeden z nás máme svoj podiel na tomto stave vecí. Toto ovšem málokto – temer nikto neprizná. „Téma“ Malacky Vláda, dnes už aj parlament, primátori aj starostovia, ministri a všakovakí prezidenti, a najmä médiá, riešia „problém“ občianskeho spolužitia dvoch susedných rodín v Malackách. Je tento problém skutočne taký, ako ho v médiách opisujú? Je tento problém ojedinelý, výnimočný? Je tento problém nafúknutý? Nie, nie je. Tento problém je iba malou špičkou ľadovca. Je to ten špic, ktorý je vidieť na televíznych obrazovkách. 99,9% tohto problému je skrytý pod vodou a nie je ho vidieť. Ale Titanic nepotopil špic ľadovca. Titanic potopila tá obrovská trhlina v trupe lode, ktorá vznikla následkom nárazu, s ľadovou kryhou, ktorá bola pod vodou, ktorú nebolo vidieť. Odborníci a historici tvrdia, že k tejto katastrofe nemuselo dôjsť. Kapitán lode, lode Titanic, vrchol ľadovca videl. Ľadovcu sa mohol vyhnúť. Zle vyhodnotil nebezpečenstvo a podcenil malý kúsok ľadu, ktorý trčal z vody. Malacky a susedský spor dvoch rodín je iba špičkou takéhoto ľadovca. Ak by sa médiá venovali všetkým takýmto a podobným susedským sporom občianskeho spolužitia na Slovensku rovnakou mierou ako kauze Malacky, tak by na televíznych obrazovkách už nebol priestor pre žiadne ďalšie programy. Takýchto susedských sporov občianskeho spolužitia je na Slovensku v tomto čase desať tisíc. Viete si predstaviť, žeby naši primátori a starostovia, vláda a ministri, médiá a aktivisti, vládny splnomocnenec, denne venovali rovnakou razanciou a iniciatívou, pozornosť desiatim tisícom takýchto sporov? Takýchto káuz? To si vieme len veľmi ťažko predstaviť. Ale čo s tým? Budeme to ignorovať? Veď náš Titanic sa plaví v mínovom poli desaťtisíc, a možno aj viac, takýchto skrytých ľadových krýh, ktoré sú časovanými mínami. Prvý náraz našej lode Titanic do kryhy Malacky ešte nestačí? Kapela hraje ďalej? A pasažieri tancujú? Tvárime sa noblesne a pijeme šampanské? Debatujeme o dovolenkách a o víkendových párty? Vedieme diskusie o novom aute a lacnejšom mobilnom operátorovi? Navzájom sa chválime aký sme spoločenskí a elegantní? Všetci sme videli film Titanic. A viete, že nerozprávam z cesty. Ale všetci vieme aj to, ako zakrátko došlo precitnutie. Krátko nato došiel pohľad pravde do očí. Krátko nato nastala panika. Krátko nato došlo k tragédii. Krátko nato došla smrť. Táto smrť nevyberala. Nerobila rozdiel medzi kapitánom a námorníkom, nerobila rozdiel medzi boháčom a chudákom, nerobila rozdiel medzi starcom, dospelým a dieťaťom, nerobila rozdiel medzi mužom a ženou. Naozaj nerobila rozdiel. To všetci vieme. Pred zrážkou lode s ľadovcom hliadky na lodi na blížiace sa nebezpečenstvo kapitána upozorňovali. Pasažieri, tí sa spoliehali. Tí sa cítili dostatočne bezpečne vo svojich individuálnych kajutách. A naisto boli presvedčení, že keby sa aj niečo stalo, tak majú záchranné člny a záchranné vesty. Ale všetci pasažieri boli presvedčení a spoľahnutí, že niekto iný sa o nich postará. No nepostaral sa. Celý svet si bude pamätať naveky osud Titanicu. Poďme nazad z paluby Titanicu do Malaciek. Pokúsme sa veci rozuzliť. Pokúsme sa analyzovať dnešný stav veci. Lebo iba analýzou a zistením pointy môžeme hľadať a nájsť východiská. Každý praktický lekár vie, že musí najprv diagnostikovať chorobu, onemocnenie a až potom môže navrhnúť a realizovať účinnú liečbu. Hovorím účinnú liečbu. Nie hocakú liečbu. Hovorím liečbu profesionálnu, nie liečbu šarlatánsku. Liečbu, ktorá odstráni príčinu onemocnenia, a nie liečbu mastičkársku, ktorá vytvorí len efekt a dojem. Liečbu úprimnú, v duchu hypokratovej prísahy, nie mastičkársky podvod. Zastavme sa v čase. Pozrime sa dozadu. Kto je rodina dnes neprispôsobivých Rómov v Malackách? Ako žili pred desiatimi alebo dvadsiatimi rokmi? Čo ich priviedlo do takéhoto zúboženého stavu? Aké sú príčiny ich životného štýlu? Aké bolo ich miesto v spoločnosti v minulosti a aké je ich miesto v spoločnosti dnes? Sú oni sami dôvodom a príčinou, že žijú v chudobe, a to v chudobe materiálnej a chudobe duchovnej? To určite nie. Vývoj celej našej spoločnosti, včítane ich samotných, sa dostal do takéhoto zúboženého stavu. Oni sami nie sú príčinou takejto chudoby, oni sú obeťou celospoločenskej chudoby, materiálnej a duchovnej. Oni sú obeťou, ale rovnako postihnutý takouto chudobou je aj ich sused. Sused, ktorý sa ničím neprevinil voči svojim chudobou zbedačeným a gniaveným susedom. Ale napriek tomu je tu objektívny konflikt. Ale pozor. Zbúranie nelegálnych chatrčí, poskytnutie sociálnych unimobuniek, policajná diktatúra, to nie je profesionálna liečba takejto nemoci. To sú len mastičky. To je len mastičkárstvo. Nestačí iba vred vytlačiť a zalepiť ho leukoplastom, keď je chorá krv. Keď je organizmus napadnutý rakovinou chudoby v jej všetkých modifikovaných metastázach. Zaujíma sa niekto nielen o materiálny, ale aj o duchovný rozmer tejto rómskej rodiny? Títo ľudia nezvlčeli preto, že by boli hlúpi, preto že by boli zlí, a už vôbec nie preto, že by boli leniví. Títo ľudia precitli v poznaní, že sú pre túto spoločnosť nepotrební. O ich duchovný potenciál nie je spoločenský záujem. O ich pracovnú schopnosť a spôsobilosť nie je v tejto spoločnosti záujem. Ako by aj mohol byť, keď je tu armáda bielych nezamestnaných. A teraz, a práve teraz sa natíska otázka, čo zapríčinilo, že človek človeku sa stal vlkom. Ako ďaleko sme vzdialení, ako ďaleko sme sa vzdialili od kresťanskej idei, aby človek človeku bol Bohom. Zvlčeli iba rómski susedia? Alebo sme zvlčeli my všetci? Včítane mňa samotnej. My všetci sa nachádzame v žumpe svetovej hospodárskej krízy. Krízy materiálnej a krízy duchovnej. Nachádzame sa v tejto žumpe až po krk. Ale niektorí z nás máme krásne biele obleky. Tento stav vecí pociťujeme, v takomto stave a položení sa nachádzame. V takomto stave, tak ako v groteske, vzájomne na seba poukazujeme, že kto viacej smrdí. Poukazujeme na seba, otŕčame prsty, vysmievame sa, ponižujeme sa, a jeden druhému radíme, aký dezodorant a mydlo sú najúčinnejšie. Hlavou vykrútenou dohora pozeráme na krásnu modrú oblohu a robíme si plány. Snívame o exotických dovolenkách, snívame o prestretých stoloch, snívame o noblesných plesoch snívame s otvorenými očami. To sú naše sny. No po krk sme v hovnách. A to my všetci. Ale niektorí z nás máme krásne biele obleky. Paradoxom je, že každý dobrý gazda vie, že hovno nie je odpad. Starí ľudia vravievali, že dobrý gazda aj hovno donesie domov. Každý poľnohospodár, každý záhradkár vie, že bez trusu by nebol hnoj, že bez trusu by nebola kvalitná úroda. Ale pýtam sa, kto nám kázal, aby sme žili v žumpe? Prečo si myslíme, že nám niekto ubližuje? Spoliehame sa na to, že nám príde nejaká vyššia moc túto žumpu vyčistiť? Alebo, pýtam sa, musíme si ju vyčistiť sami? Keď sme si ju už naplnili? Žiť v žumpe je nezdravé. Žiť v žumpe je životu nebezpečné. Žiť v žumpe je ponižujúce. Je pravdou, že človek si zvykne aj na žumpu. Je pravdou, že človek si zvykne aj na smrad. Ale ja sa pýtam, prečo by sme sa takémuto stavu vecí mali prispôsobiť? Ja sa tomu prispôsobiť nechcem. A čo vy? Žumpa je uzatvoreným priestorom s kumulovanou sústredenou celkovou produkciou exkrementov. Nemá odtok, má len prítok. Pokiaľ žumpu gazda pravidelne nečistí, a fekálie neaplikuje v širokom priestore, tak sa žumpa naplní a začne pretekať. Pokiaľ sa gazda o žumpu stará, tak mu prináša osoh na jeho poliach, na jeho lúkach a dosiahne vysokú úrodu. Zaujímavé je to, že takáto úroda je vyššia, ako na poli, ktoré nehnojí. Dnešný stav vecí v globálnom hospodárení, ktorého sme nedeliteľnou súčasťou aj my, je taký, že sa nachádzame po krk v žumpe, je nám z toho do vracania a pritom naše polia sú nepohnojené a neúrodné. Tento stav nie je zapríčinený existenciou žumpy, plnú žumpu zanedbal gazda. Ale pýtam sa, prečo sme my svojou lenivosťou, nepredvídavosťou, krátkozrakosťou a zbabelosťou v tejto žumpe zotrvali a vyzerá to tak, že zotrvať aj chceme? Čakáme na zásah dákeho imaginárneho gazdu, ktorý nám žumpu vyčistí? Ak by sa takýto imaginárny gazda aj našiel, a žumpu by vyčistil, tak Vám prehlasujem, že ani potom v žumpe žiť nechcem. Urobím všetko preto, a nahovorím každého môjho uvážlivého spolutrpiteľa , aby sme sa od žumpy vzdialili, a aby sme gazdovali a žili na svojich poliach a lúkach, nech by boli ony akokoľvek maličké. Len nech sú ony čisté a zdravé. Ja chcem žiť, bárs v skromnosti, ale v čistom prostredí. A pritom viem, že keď tak urobím, nebudem vinovatá za to, že budem do žumpy nakladať. Nemôžem sa spoľahnúť, že zlý gazda sa začne o žumpu riadne starať. Zanedbal ju teraz, zanedbával ju v minulosti a zanedbá ju aj v budúcnosti. Veľký gazda je diktátor a tyran. Veľký gazda zanedbáva žumpu. My malí gazdovia budeme ako Liliputáni, ale v takom počte, že spútame aj Gulivera. Lebo budeme vo veľkom počte. Čo na tom, že sme a budeme maličký, keď budeme jednotní, tak dosiahneme viac ako Guliver. Kauza Karol Melo Má nočnú moru. Pociťuje veľký hnev, pociťuje, že jeho prácu devastujú. Nerozumie tomu. Možno má aj strach. Reč je o pánu ministrovi Lipšicovi. Pán minister kladie otázku. Prepustenie a následný útek Karola Mela – takáto triviálna chyba, je vecou lajdáckosti bratislavských súdov, alebo je to úmysel? Najvyšší predstaviteľ rezortu, ktorý má zabezpečovať bezpečnosť občanov celého štátu, veci nerozumie. A potom čo my, občania? Obyčajný, nekompetentný, slabí ľudkovia tento komunity, ktorú nazývame občanmi štátu. Čo my? My tomu máme rozumieť? Pozeráme sa na tento príbeh, ako na filmovú grotesku v kine. Ale vstupné na túto filmovú grotesku si musíme našimi daňami zaplatiť my sami. Platíme si kinosálu, platíme si produkciu, platíme si režiséra a platíme si aj hercov takejto grotesky. Len pozor, toto nie je filmová groteska. Melo a melovci chodia po uliciach. Melo a melovci sú medzi nami. Melo a melovci to nie sú komici, ktorí nás majú v groteske pobaviť. Melo a melovci sú nebezpečenstvo. Melo a melovci sú špičkou ľadovca. Toho ľadovca, ktorý potopil Titanic. Ja subjektívne cítim, že pán Lipšic je dobrý a čestný človek. Verím, že svoj rezort riadi uvážlivo, čestne a rozumne. Som presvedčená, že je profesionál. Viem, že v prípade kauzy Karol Melo, si svoju prácu vykonal na 100 percent. Ale čo z toho. Karol Melo je na slobode, a nám občanom, a to mi verte, je úplne jedno, ktorý orgán štátnej a súdnej moci, ako najvyšší zvrchovaný mocnár tohto štátu, je na príčine. Mám strach. Mám strach z Karola Mela a melovcov, ktorí sú na slobode. Mám strach z ľadovej kryhy. Z takej kryhy, ktorá potopila Titanic. V kauze Melo nezlyhal minister. V kaze Melo nezlyhali policajti. V kauze Melo nezlyhali občania. V kauze Melo zlyhal zlý systém. Zlyhal systém, v ktorom ľavá ruka nevie, čo robí pravá ruka. Nemusíme mať lekárske vzdelanie, aby sme vedeli, že koordináciu ľavej a pravej ruky riadi centrálna mozgová sústava. Z kauzy Karol Melo je nám všetkým nad slnko jasné, že centrálna mozgová sústava zlyhala. Centrálna mozgová sústava má vady. Len aby nedošlo k nedorozumeniu. Centrálna mozgová sústava, to nie je iba veľký mozog. To nie je iba pani premiérka a ministri vlády. Vykrádači hrobov Pri pomyslení na takéto prízraky a príšery sa človeku hnusom ježí koža a napína ho na vracanie. Vykrádači hrobov sú najodpornejším spoločenským odpadom, ktorých sa každý štíti. Vyslovenie slov – vykrádač hrobov, evokuje obraz degenerovaných ľudských bytostí, ktoré sa v prítmí cintorínov a hrobiek zhosťujú svojou pažravosťou vecí a objektov, ku ktorým mi ostatní pociťujeme rešpekt a pietnu úctu. Vykrádač hrobov je šedý prízrak, ktorý bez citu a emócií vyžiera vo svojej skazenosti všetko, pred čím má kultivovaný človek rešpekt a pietnu úctu. Každý kresťan, každý s iným vierovyznaním, dokonca aj ľudia bez vyznania, majú k milodarom a almužnám pietny rešpekt. Poskytovať milodary a almužny je svätosť. Je to ten minimálny prejav humanity a spolupatričnosti voči biednym a chudobným, ktorým dokážeme prejaviť sústrasť a spoluúčasť k ľudom trpiacim núdzou, biedou a nedostatkom. Boli a sú medzi nami ovšem také ľudské hyeny, ktoré sú schopné vykonať aj svätokrádež na skrinke, do ktorej sa na milodary a almužny skladáme my všetci. Takto káže kazateľ. Ja som ekonómka a hospodár. Ja to poviem inými slovami. Pani štátna tajomníčka Nicholsonová po svojom nástupe do funkcie počas svojej inventúrnej činnosti položila otázku: „Kde končia peniaze, ktoré sú určené pre Rómov?“ Odpoveď? Milióny eur na rómske projekty na Slovensku sa k Rómom často ani nedostanú a skončia vo firmách a agentúrach. Pani Nicholsonová uvádza, že pri pohľade na niektoré projekty z predchádzajúceho obdobia cítiť, že Brusel ani netuší, čo sa s peniazmi z Európskych fondov na Slovensku deje. Hovoríme o fondoch určených na znižovanie chudoby Rómov na Slovensku. Pani štátna tajomníčka robí inventúru, analyzuje a pravdu povediac nestačí sa čudovať. Vystupuje mediálne, ukazuje zmluvy a projekty, vysvetľuje a komentuje. Je z nej cítiť energiu záujmu o túto problematiku. Ja sa pýtam ovšem niečo iné. Kto vie, koľko finančných prostriedkov od roku 2007 do roku 2011, t.j. za 5 rokov, bolo z európskych, štátnych a komunálnych fondov vyčerpaných? Dá niekto odpoveď na otázku, ako bolo s týmito prostriedkami naložené? Dá niekto odpoveď na otázku, aký úžitok z takýchto fondov mali samotní chudobou gniavení Rómovia? Zatiaľ nik ani inventúru, ani výsledovku a ani súvahu nepredložil. Štát a štátny rozpočet je firma, ako každá druhá. Ak by komerčná firma neviedla prehľadné účtovníctvo, ak by nemala takáto firma účtovne podchytenú analýzu čerpania nákladov, ak by takéto náklady neboli zohľadnené a uvedené v súvahe, ak by v takejto firme nebol vykonaný audit, tak vám garantujem, že by daňováci s takouto firmou zatriasli ako s handrou na palici. A nepochybujem o tom, že by prípad odovzdali orgánom činným v trestnom konaní. A čo štát? Dokáže akýkoľvek štátny orgán, alebo štátna inštitúcia dať jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na jednoduchú priamu konkrétnu otázku: Koľko finančných prostriedkov prešlo rukami štátu k Rómov samotným? A čo Rómovia samotní? Existuje bilancia, ktorá by vyhodnotila, ako desiatky miliónov Eur „údajne“ Rómovia vyčerpali? Aký úžitok, úžitkovú hodnotu, im takéto desiatky miliónov Eur priniesli? Vie dať, v mene Rómskeho národa na Slovensku, odpoveď na takúto otázku, predstavený Úradu splnomocnenca vlády pre Rómske komunity? Nie, nevie. A ani nie je povinný to vedieť. Verím, že teraz všetci počúvate s otvorenými ústami. Žeby splnomocnenec vlády, ako čelný predstaviteľ štátu a moci vo veciach Rómskeho národa, nemal prehľad o tom, ako sa v jeho „rezorte“ s financiami nakladá? No verte mi, nemá. On túto povinnosť nemá. A to preto, lebo nemá kompetenciu. Predstavený Úradu splnomocnenca vlády Slovenskej republiky pre Rómske komunity, ako aj samotný úrad sú iba poradným orgánom vlády. Táto funkcia a úrad nemá kompetencie. Je to iba obrazne povedané figúrka, ktorá nie je na šachovnici. Táto figúrka iba vyzerá ako šachová figúrka. Ale aj malé deti, ktoré sa učia šach vedia, že figúrka ktorá nie je na šachovnici, sa hry nezúčastňuje. Ona vytvára iba nejakú ilúziu, kulisu. Medzi nami, je to iba atrapa. Nie je to výkonný orgán, je to orgán poradný. Ale kto už má rád pri mariáši kibica? A či je kibic naozaj zodpovedný za to, ako hráč hraje a ako hráč nakladá so svojimi peniazmi pri hre? Nie, nie je. Majú Rómovia na Slovensku, pri vláde Slovenskej republiky, svojho čelného predstaviteľa? Majú tam svojho regulérneho hráča? Nie, nemajú. A tak, čo sa potom čudujeme? Keď vykrádači hrobov sa ako nočné príšery preplietajú a plížia v neprehľadnom prostredí čerpania fondov, ktorých desiatky miliónov sú určené pre chudobou gniavených Rómov? Mám strach. Mám ozajstný strach. Mám naozajstný strach z toho, akú inventúru vykoná pani štátna tajomníčka Nicholsonová. Mám strach z toho, ako sa zachovajú Rómovia. Tí najchudobnejší z chudobných, keď zistia akú paseku narobili vykrádači hrobov. Ale pozor, mená vykrádačov hrobov, to je iba špička ľadovca, ktorého najväčšia a najnebezpečnejšia časť je skrytá pod vodou. To sú tí štátny a komunálny funkcionári, ktorí takéto vykrádanie hrobov dovolili a umožnili. Sú to tí čelní Rómski pseudolídri, ktorí s týmito hyenami kolaborovali. Tak isto, ako som prehlásila o osobe pána ministra Lipšica, tak rovnako môžem prehlásiť, o osobách štátnej tajomníčky pani Nicholsonovej a splnomocnenca vlády pána Poláka, že ja ich subjektívne považujem za ľudí čestných. Považujem ich za ľudí pracovitých, a nie v neposlednej miere aj za ľudí snaživých. Taktiež verím, že si svoju prácu vykonali na 100% profesionálne. Ale čo z toho. Fondy sú vytunelované a vykradnuté. Desiatky miliónov eur, určených pre najchudobnejších z chudobných, a to Rómov, sa ku svojim adresátom nedostali a neboli zmysluplne využité v snahe zmierniť ich chudobu. A to mi verte, mne je úplne jedno, ktorý orgán štátnej a komunálnej moci, ako najvyšší zvrchovaný mocnár tohto štátu je na príčine. Mám strach. Mám strach z vykrádačov hrobov, ktorí sú medzi nami. Mám strach z ľadovej kryhy. Z takej kryhy, ktorá potopila Titanic. V kauze vykrádači hrobov nezlyhala štátna tajomníčka a nezlyhal splnomocnenec vlády. V kaze vykrádači hrobov nezlyhali občania. V kauze vykrádači hrobov zlyhal zlý systém. Zlyhal systém, v ktorom ľavá ruka nevie, čo robí pravá ruka. Nemusíme mať lekárske vzdelanie, aby sme vedeli, že koordináciu ľavej a pravej ruky riadi centrálna mozgová sústava. Z kauzy vykrádači hrobov je nám všetkým nad slnko jasné, že centrálna mozgová sústava zlyhala. Centrálna mozgová sústava má vady. Len aby nedošlo k nedorozumeniu. Centrálna mozgová sústava, to nie je iba veľký mozog. To nie je iba pani premiérka a ministri vlády. Upíri „Upír“. Je rovnako odporný, ako vykrádač hrobov. O to horšie, že takáto príšera žije z krvi živých ľudí. Upír je príživník. Upír je parazit. Ale upír je vysoko inteligentný. On nezabije svoju obeť. On jej vycicia vždy len toľko krvi, aby sa obeť dokázala zotaviť a aby znovu jej krv mohol požierať. Upíri sú ozajstné, žijúce bytosti, ktoré môžeme nazývať ľuďmi iba v obmedzenom slova zmysle. Každý z nás videl veľa filmov o upíroch. Takéto filmy sú obyčajne horormi. Predstava o tom, žeby takýto upír sa medzi nami pohyboval, je strašná. Ale pozor. Vchádzame do džungle rómskych osád. Sem, na tieto miesta, upíri prichádzajú. Tu sa udomácnili. Toto sú ich lovištia. Tu, mesiac čo mesiac, v čase vyplácania sociálnych dávok, tak ako upíri pri splne mesiaca, hodujú na svojich ľudských obetiach. Sú to úžerníci. Počul niekto z vás slangový výraz sto na sto? Vie niekto z vás, čo takýto výraz znamená? Je to jednoduché. Je to sto eurová požička, ktorá sa počas jedného mesiaca zúročuje o ďalších sto euro. Chudák si na začiatku mesiaca požičia od úžerníka sto euro, ale pri najbližších sociálnych dávkach musí vrátiť dvesto. Hľadíte na mňa ako na blázna? Neveríte mi? Nuž sa opýtajte ktoréhokoľvek chudobného Róma, že či mám pravdu, alebo že či si vymýšľam. Dospelí, starí, ale aj malé dieťa vie, čo je sto na sto. A každý svojho upíra pozná. Je na ňom závislý, a je naňho odkázaný. Máte vôbec predstavu, čo takáto úžera v dennom živote chudobou gniaveného Róma znamená? Viete, čo to robí s jeho psychikou? Viete, k čomu všetkému je dlžník odhodlaný? A čo všetko musí vykonať, od jedného splnu mesiaca k druhému, aby svojho upíra nasýtil? Spýtajte sa malých detí v osade, aké diabolské tance zažívajú dlžníci, ktorí neuspokojujú včas a dostatočne svojho upíra. Človeku naskakuje husia koža. Toto nie sú obrazy z veľkofilmu Harry Potter. Toto nie sú obrazy, ktoré skončia, keď skončí trojhodinový film. Toto sú stavy každodenného života. Každodenného života tých najchudobnejších z chudobných, ktorým málokedy, temer nikdy, nik z kompetentných neposkytne príležitosť tohto otrockého obojku sa zbaviť. Päťtisíc úžerníkov cicia každý mesiac nie menej ako 50% rómskej krvi. Päťtisíc úžerníkov cicia krv pol miliónového rómskeho národa na Slovensku. Dá sa toto vôbec prežiť? Dá sa toto ľudskými silami zvládnuť? Áno dá. Ale len v takom stave príšernej chudoby a biedy, akú si temer nikto z nás nevie ani len predstaviť. Sme ignoranti. A sme egoisti. Každý z nás mykne iba plecom a povie, načo si požičiavajú. Ale prehlasujem vám, že nik z nás nemá ani len tušenie, aký rafinovaný, vysoko inteligentný je upír. Je to skutočná démonická bytosť. Na začiatku tejto éry, tejto éry upírov, to boli len nenápadné, drobné pôžičky. Desať, dvadsať korún. Ale aj tak vo svojom vysoko sofistikovanom kľúči, to vždy bolo sto na sto. A tak sa za niekoľko rokov tento systém tak rozšíril a zaplnil do posledného voľného miestečka priestor rómskych osád, že dnes je tento priestor úžerou nasýtený. Tento systém je tak presne a citlivo naladený, že rómsky národ v osadách nemá reálnu šancu sa z neho bez vonkajšej pomoci dostať. Keby štát, napriek svojej chudobnej štátnej kase, hneď zvýšil sociálne dávky hoc aj na dvojnásobok, aj tak po veľmi krátkom čase, ktorý ja osobne odhadujem na tri mesačné cykly, všetky takto navýšené prostriedky by skončili v zubatých pyskoch upírov. Znovu by ostalo Rómom, ktorí sú chudobou ničení a gniavení, iba to minimum, ktoré im zabezpečí základnú revitalizáciu, aby pri ďalšom splne mesiaca boli schopní upírom svoju krv poskytnúť. Nič viac. Verte mi, nič viac. Chudobou gniavení Rómovia sa vo svojej tiesni, neskúsenosti a často rozrušení dostali do bezvýchodiskovej závislosti od úžerníkov. Mám strach. Mám strach z toho, ku čomu všetkému bude polmiliónový rómsky národ vo svojej tiesni svojimi úžerníkmi dotláčaný. Čo všetko bude musieť ešte rómska pospolitosť vykonať, aby nasýtila zvrátené a zverské papule svojich upírov. Upíri vo svojej nenásytnosti a nenažratosti budú ďalej a ešte viac tlačiť na hrdlá svojich obetí. Takýto dlhodobý a pernamentný tlak sa navždy vydržať nedá. To raz musí prasknúť. Bojím sa toho. Mám z toho strach. Ak by to neprasklo, tak potom nastane ešte horšia situácia. Je tu reálna hrozba, že rómsky národ, chudobou gniavený a upírmi cicaný, vo svojej zoslabnutosti, vykrváca. Ale pozor, to už je genocída. To už je to, o čom pojednáva Trestný zákon vo svojom paragrafe 418, a to citujem: „kto v úmysle úplne alebo čiastočne zničit niektorý národ, alebo niektorú národnostnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú skupinu uvedie príslušníkov takejto skupiny do životných podmienok, ktoré majú privodiť jej úplné alebo čiastočné fyzické zničenie“ toľko citácia, paragraf pokračuje „potresce sa odňatím slobody na 15 až 25 rokov“. Podľa toho istého paragrafu sa odňatím na 20 až 25 rokov, alebo trestom odňatia slobody na doživotie potrestá páchateľ, ktorý takýto čin vykoná počas vojny. Ale pozor. My sa predsa nachádzame v stave vojny, v stave vojny hospodárskej. V stave celosvetovej hospodárskej vojny. Ja mám strach. Vy čo na to? Vy strach nemáte? Pozeráme sa očami našich médií na obrazy z rómskych osád. Napriek desivému pohľadu, a desivým obrazom, vidíme iba špičku ľadovca. Jej najväčšia časť je pod vodou. Nie je ho vidieť. Nevidíme desivé tance démonov pri splne mesiaca, nepočujeme krik, bolesť a žiaľ pri zúčtovávaní úžery. Ale nevidíme ani zapchaté uši tých funkcionárov a činiteľov, ktorí o tom vedia a ktorí zo strachu alebo zištnosti o tom mlčia. Veď, kto že by už uveril chudobnému a negramotnému Rómovi, keby sa išiel sťažovať, alebo keby sa domáhal svojho ústavného občianskeho práva na ochranu dôstojného života. Mám strach. Mám strach z toho ľadovca, z tej ľadovej kryhy, ktorú nebolo vidieť pri potopení Titaniku. Nejdem sa predvádzať rétorickými cvičeniami, poviem to z mosta doprosta. Tu centrálna mozgová sústava štátu nezlyháva. Tu centrálna mozgová sústava štátu absentuje. Stav vecí na divokom západe, bola iba prechádzka višňovým sadom oproti tomu, ako to funguje v rómskych osadách v 21.storočí na Slovensku. Mám strach. Históriou opľúvaný Hitler, ako aj každý sadistický esesák, každý z nich bol úplný dalajláma oproti tomu, čo na chudobných Rómoch páchajú úžerníci. Už pri počúvaní týchto rečí človeka pichá pri srdci. Prečo úžerníci, prečo nie regulérni bankári, alebo korektní obchodníci, neposkytujú svoje služby v rómskych osadách. Otázka zostáva visieť vo vzduchu. Ak by odpoveď na takúto otázku spadla, tak by to muselo vydať taký zvuk, ako keď kameňom udriete do činely. Vyšiel by taký desivý zvuk, pred ktorým by sme si zapchávali uši. Vyšiel by tón, z ktorého naskakuje husia koža. Tým tónom by bol výkrik Apartheid. Otázka pre nás všetkých: „To sme už naozaj klesli tak hlboko do morálneho bahna a zakrývame si oči a uši pred prejavmi takej duchovnej krízy, že nie sme v stave byť odvážni a pomôcť najchudobnejším z chudobných oslobodiť sa z okovov a obojkov úžerníkov? Verte, že sme toho schopní. Nie je nás veľa, sme nemnohí. Ján Farkaš, z Rimavskej Soboty na Dúžavskej ceste, je prvou jasnou hviezdou. Už od roku 2009 vo svojom obchode spolu so svojimi deťmi prevádzkuje obchod s potravinami a doplnkovým tovarom. Celý mesiac poskytuje každodenné nákupy na úver. Úver bez úroku. A to raz do mesiaca. Stačí mu obchodný rabat. A to rabat taký, že ceny na Dúžavskej ceste sú nižšie ako v neďalekej, 3 kilometre vzdialenej Rimavskej Sobote. Toto je rytier boja proti chudobe. Toto je rytier boja proti úžere. Hlboká poklona, Excelencia. Takéto konanie a životný postoj, je v skromnosti a pokore, príkladom úprimného vzťahu Rómskeho kráľa ku svojmu národu. Bez romantiky, bez sentimentality, bez hlásnych trúb, v tichosti medzi svojimi, tak ako dobrý gazda, tak ako dobrý hospodár, tak ako dobrý otec rodiny. Takto pôsobí prirodzený vodca, prirodzená autorita. Žiadne veľkopanstvo, žiadna pýcha, žiadna úžera. Iba primeraný obchodný rabat, iba primeraný obchodný zisk. Je to bezosporu prvá rana do tela démona, do tela beštie, ktorým je úžera. Určite neponecháme Kráľa Rómskeho národa, Jána Farkaša z Rimavskej Soboty, v boji osamoteného. Parlament Slovenskej republiky v tomto roku prijal novelu Trestného zákona a rozšíril boj proti kupovaniu voličských hlasov o paragraf Trestného zákona, ktorý sa nazýva Volebný podvod. Ale ja vám prehlasujem, že dokiaľ budú v osadách pánmi života a smrti úžerníci, tak takýto paragraf zákona je iba leukoplastom, je iba neúčinnou liečbou, je iba šarlatánstvom. Nič viac, nič viac. Hlasy rómskych voličov sa budú ďalej kupovať. Kupcami a obchodníkmi s rómskymi voličskými hlasmi budú úžerníci. Tento obchod budú realizovať prostredníctvom svojich perfektne nastavených systémov a štruktúr pri poskytovaní úžerníckych pôžičiek. Uvedomujú si občania našeho štátu, že pri demokratických parlamentných voľbách bude desať percent voličov hlasovať v prospech tej politickej strany, ktorá úžerníckemu systému poskytne najvyššiu cenu? Už dnešný stav vládnej koalície je v rukách štyroch poslancov, ktorí sa nazývajú Obyčajní ľudia. Ale verte mi, nie menej ako desať poslaneckých mandátov pri budúcich parlamentných voľbách bude v rukách obchodníkov so smrťou, bude v rukách úžerníkov. Úžerníkovi dlžník – volič nemôže povedať NIE.